Evanjelista Marek zakončuje rozprávanie o uzdravení ochrnutého poznámkou: „Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: ‚Také niečo sme ešte nikdy nevideli.'“
(Mk 2,12)

Tieto slová sa zaiste často opakovali počas verejného účinkovania Ježiša Krista. Vyvolávali ich nie tak uzdravenia a zázraky, ktoré náš Spasiteľ konal, ale skôr učenie o Bohu, posolstvo o Božom kráľovstve. Učenie o Bohu bolo veľmi vzdialené od každého iného náboženstva. Napríklad starovekí Gréci verili v bohov, ktorí boli neprajní voči ľuďom. Najlepšou ilustráciou je príbeh o Prometeovi, ktorý sa staral o ľudí a miloval ich. Preto ukradol oheň od bohov a dal ho ľuďom a naučil ich ho používať. Zeus - najvyšší boh - sa kvôli tomu na neho veľmi nahneval. Prikoval Prometea o skalu. Zariadil, aby každý deň priletel k nemu sup a vytrhol mu pečeň z tela. Prometeovi cez noc pečeň znovu narástla a tak každý deň prežíval ukrutné muky, ktoré mu spôsoboval sup. Z tohto utrpenia ho vyslobodil Herkules. Toto rozprávanie o Prometeovi ilustruje aký vzťah mali rozhnevaní bohovia k človeku. Podľa starovekých Grékov človek nebol dieťaťom bohov; bol skôr ich obeťou.

Toto platilo o všetkých náboženstvách, ktoré boli vtedajším Židom známe.

Ježišovo učenie však bolo iné. Dalo by sa zhrnúť prvými slovami modlitby, ktorú naučil svojich učeníkov: „Otče náš...“

Skrze Ježiša, Boh - zákonodarca sa stal Bohom Otcom; Boh - sudca sa stal Bohom milujúcim duše ľudí; nedosiahnuteľný Boh sa stal Emanuelom - Boh s nami.

Keď si uvedomíme toto učenie o Bohu ako Otcovi, ku ktorému môžeme ísť s dôverou a veriť mu, ako keď dieťa ide, dôveruje a verí svojmu pozemskému otcovi, potom pochopíme údiv Židov a pohanov: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli.“ Učenie o Bohu Otcovi ohromovalo pohanov, ktorí verili, že sú len hračkou na pobavenie v rukách bohov. Učenie o Bohu Otcovi ohromovalo i Židov odchovaných vnímaním Boha ako nedosiahnuteľného Bytia.

Aké sú naše predstavy o Bohu? Nie sme ovplyvnení dobre mysleným pohrozením starej mamy z detstva: „No, no, no! Počkaj, Pán Boh Ťa potrestá!“ alebo iným „učením“, ktoré má len pramálo spoločného s učením Ježiša Krista?

Azda by bolo dobré vziať do rúk Nový zákon a čítať ho s úmyslom spoznať Boha, ako nám ho predstavuje Ježiš Kristus. Možnože na mnohých miestach povieme s ľuďmi z evanjelia: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli.“ A možno zatúžime zbúrať staré predstavy o Bohu, ktoré sme v sebe nosili, aby sme mohli naplno vnímať Boha ako svojho Otca. A o to ide.

Ježiš povedal Židom: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ (Jn 6,53-56)

Pán Ježiš nám pri poslednej večeri zanechal to najcennejšie, svoju neustálu fyzickú prítomnosť vo svete. Skrze eucharistickú obetu chce byť každý deň znova nielen medzi nami, On chce v nás aj skutočne žiť, chce byť našim životom. Sv. Ján Mária Vianney to vyjadril takto: „Všetky poklady tohto sveta nestačia na to, aby nasýtili našu dušu. Boh sám musí byť jej potravou. Aká vznešená musí byť naša duša, keď ju dokáže nasýtiť iba Boh sám!“

Sv. Damian de Veuster sa ako mladý 33-ročný misionár dobrovoľne ponúkol svojmu predstavenému, že pôjde ako kňaz na ostrov malomocných, Molokai, nazývaný aj ostrov smrti. O pomeroch na ostrove písal: „Od rána do večera som obklopený srdcervúcim fyzickým a morálnym utrpením. Bez ustavičnej prítomnosti nášho Božského Učiteľa v mojej úbohej kaplnke by som nikdy nedokázal zotrvať vo svojom rozhodnutí a spoločne prežívať údel malomocných.“ „Bez Najsvätejšej sviatosti by bola situácia, v ktorej sa nachádzam, neznesiteľná.“

Odkedy na ostrov prišiel páter Damian a s ním Pán Ježiš v Eucharistii, atmosféra na Molokaii sa rapídne zmenila. Svoj apoštolát na ostrove začal príznačne svätou omšou. Zaviedol ustavičnú poklonu a pohľad na Ježiša v hostii dával jemu i chorým veľa útechy a pokoja. Po prvýkrát bolo na ostrove počuť radostný smiech mladých i starých.

Dnes ďakujme Pánu Ježišovi za dar sviatostí, predovšetkým za dar Eucharistie. Vzbuďme si túžbu prijímať ho vo sv. prijímaní čo najčastejšie, aby tak On sám mohol žiť, hovoriť, myslieť a konať v nás a skrze nás.