Zosnutie Presvätej Bohorodičky

Uprostred augusta slávime posledný mariánsky sviatok v cirkevnom roku. Pred naším zrakom znova oživuje udalosť ukončenia pozemskej púte a jej slávny vstup do nebeskej slávy. Východná tradícia pomenovala túto premenu Máriinho života z pozemského na nebeský liturgickým názvom uspenie – zosnutie. A začala s úctou uspenskej Bohorodičky hneď po Efezskom koncile (r. 431). Tým sa odlišuje od západnej tradície, ktorá slávi sviatok od 7. stor, pod názvom Nanebovzatie Panny Márie.

Je pozoruhodné, že až v našich časoch dozrel čas pre definitívne vyjadrenie Cirkvi – dogmu o viere, ktorá tu bola prítomná dlhé stáročia. Cirkev ústami Pia XII. v roku 1950 vyhlásila: Je Bohom zjavenou pravdou, že nepoškvrnená vždy panenská Matka Božia, Mária, po skončení svojho pozemského života bola vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy (DS 3903). Týmto vyhlásením Cirkev učí, že Boh osobitným spôsobom vyplnil svoje prisľúbenia na Márii a pre jej plnosť nadprirodzenej svätosti ju hneď po skončení pozemskej púte vzal k sebe do neba. Na ľudsky zvedavú otázku, či Mária prirodzene zomrela, alebo nie, text priamo neodpovedá. Ako je známe, práve univ. prof. ThDr. Mikuláš Russnák, gen. vikár prešovskej diecézy (1878 – 1954), podal pri príprave tejto dogmy znamenitú prácu Svätej stolici.

Liturgická modlitba je staršia ako dogmatické vyhlásenie a vyjadruje prežívanú vieru veriacich. Ak načrieme do obsahu liturgických slôh na uspenie, sme až prekvapení ich bohatstvom, teologickou hĺbkou a jasnosťou.

Ó, aký je to veľký div! Zdroj života do hrobu sa dáva a hrob rebríkom do neba sa stáva. Raduje sa, Getsemanská záhrada, svätý príbytok Bohorodičky. Volajme, veriaci spolu s Gabrielom: „Raduj sa, Milostiplná, Pán s tebou. On skrze teba udelí svetu veľké milosti.“