Po Pasche je sviatok Narodenia Ježiša Krista najstarším kresťanským sviatkom. Zavedenie tohto sviatku sa uskutočnilo v 4.storočí, presnejšie okolo roku 330, lebo po prvý raz sa v kalendári vyskytol v roku 354. Prvá oslava Kristovho narodenia bola v Ríme, pretože v antickom Ríme bolo zvykom oslavovať narodeniny významných osobností. Ak sa nepoznal pravý dátum narodenia, oslavovalo sa v iný deň ako symbolické narodenie. Kresťania takisto chceli sláviť narodeniny svojho Pána a keďže nebol známy presný dátum jeho narodenín, vybrali si 25. december. Bol to deň, ktorý bol v Ríme oslavovaný ako „dies natalis Solis Invicti“ a bol to deň zimného slnovratu. Keďže slnko od tohto dňa naberalo novú silu, bol tento deň vhodný na oslavu Kristovho narodenia, pretože Ježiš Kristus bol vo Svätom Písme označovaný ako „slnko spravodlivosti“ (Mal 4,2) a „svetlo sveta“ (Jn 8,12). V tom čase bol v Ríme veľmi rozšírený kult Slnka. Zavedením sviatku Narodenia Ježiša Krista chcel rímsky ľud preukázať Ježišovi Kristovi božskú poctu v ten deň a na tom mieste, na ktorom sa preukazovala božská pocta slnku. Prvým motívom bolo osláviť Ježiša Krista ako víťaza nad pohanstvom a druhým bolo osláviť narodenie Ježiša Krista ako vteleného Boha nad bludným učením Ária.

Podľa vzoru Západnej cirkvi aj Východ postupne prebral zvyk oslavovať Narodenie Ježiša Krista 25. decembra. Rozhodujúcu úlohu v tomto ohľade zohrali tri veľké osobnosti Východu: sv. Bazil Veľký, sv. Gregor Teológ a sv. Ján Zlatoústy. Sv. Bazil Veľký mal byť prvým, ktorý medzi rokmi 371-374 začal sláviť sviatok Narodenia Pána. Podľa jeho vzoru sv. Gregor Teológ zaviedol sviatok v Konštantinopole. V roku 379, v deň narodenia Ježiša Krista, začal svoj príhovor slovami: „Christos raždajetsja – slavite jeho!“ Sv. Ján Zlatoústy s veľkou horlivosťou zaviedol sviatok Narodenia Pána v Antiochii približne v rokoch 386-388. Nad miestom Narodenia Ježiša Krista v Betleheme bol na podnet sv. Heleny vybudovaný chrám.

Samotné obdobie po sviatku Narodenia Pána trvá do 31. decembra.