„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ Gn 1,1. Týmito slávnostnými slovami sa začína Sväté písmo. Vyznanie viery preberá tieto slová, keď vyznáva Boha Otca všemohúceho ako „Stvoriteľa neba i zeme“, „sveta viditeľného i neviditeľného.“ Najprv teda budeme hovoriť o Stvoriteľovi, potom o jeho stvorení a napokon o páde do hriechu, z ktorého nás prišiel vyslobodiť Ježiš Kristus, Boží Syn.

Apoštolská Cirkev už od začiatku veľmi skoro chcela aj zhromaždiť podstatné prvky svojej viery do organických a členených súhrnov, ktoré boli určené predovšetkým kandidátom krstu.

Symbol viery sa teda delí na tri časti „tak, že sa v prvej časti hovorí o prvej božskej osobe a o obdivuhodnom diele stvorenia; v druhej časti o druhej osobe a o tajomstve vykúpenia človeka; v tretej časti o tretej osobe, pôvodcovi a prameni nášho posvätenia“. To sú „tri kapitoly našej krstnej pečate“ čiže nášho krstu.

V priebehu storočí ako odpoveď na potreby rozličných období vznikali mnohé vyznania alebo symboly viery.

Ani jeden zo symbolov viery z rôznych období života Cirkvi nemožno považovať za prekonaný a zbytočný. Prostredníctvom rozličných súhrnov, ktoré sa z nich urobili, pomáhajú nám dnes poznať a prehĺbiť vždy predkladanú vieru.

„Naše Vyznanie viery" sa začína od Boha, lebo Boh je „prvý a... posledný“, začiatok a koniec všetkého. Krédo sa začína od Boha Otca, lebo Otec je prvá božská osoba Najsvätejšej Trojice. Náš „Symbol viery" sa začína stvorením neba a zeme, lebo stvorenie je začiatok a základ všetkých Božích diel.

„Verím v Boha“: toto prvé tvrdenie „Vyznania viery" je aj najzá-kladnejšie. Celý „Symbol viery" hovorí o Bohu, a aj keď hovorí o človeku a o svete, robí to vo vzťahu k Bohu.

Jediný a pravý Boh zjavuje Izraelu najprv svoju slávu. Zjavenie povolania človeka a pravdy o ňom sa viaže na zjavenie Boha. Človek je povolaný, aby robil zjavným Boha prostredníctvom svojho konania v súlade so svojím stvorením „na obraz a podobu Boha“.

Sám Ježiš potvrdzuje, že Boh je „jediný Pán“ a že ho treba milovať z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a z celej sily.

lzrael mohol v priebehu svojich dejín zistiť, že Boh mal iba jediný dôvod, pre ktorý sa mu zjavil a vyvolil si ho spomedzi všetkých národov, aby bol jeho: svoju nezištnú lásku.

Láska Boha k lzraelu sa prirovnáva láske otca k svojmu synovi.

Veriť v Boha, Jediného, a milovať ho celou svojou bytosťou, má nesmierne následky pre celý náš život.

Viera v Boha nás vedie k tomu, aby sme sa obracali jedine k nemu ako k svojmu prvopočiatku a k svojmu poslednému cieľu a aby sme ničomu nedávali prednosť pred ním, ani ho ničím nenahrádzali.

Hoci sa Boh zjavuje, ostáva nevýslovným tajomstvom: „Keby si ho pochopil, nebol by Bohom“.

Kresťania sú krstení „v mene“ Otca i Syna i Ducha Svätého, a nie v ich „menách“, lebo je len jeden Boh, všemohúci Otec a jeho jednorodený Syn a Duch Svätý: Najsvätejšia Trojica.

Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe. Toto tajomstvo je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v „hierarchii právd“ viery. „Celé dejiny spásy sú dejinami cesty a spôsobu, akým sa pravý a jediný Boh, Otec, Syn a Duch Svätý, zjavuje ľuďom, a keď sa odvrátia od hriechu, zmieruje a spája ich so sebou“.

Trojica je tajomstvom viery v úzkom zmysle slova, totiž jedným z tajomstiev skrytých v Bohu, „ktoré nemôžu byť poznané, ak ich Boh nezjaví“.

Keď reč viery označuje Boha menom „Otec“, poukazuje predovšetkým na dva aspekty: že Boh je prvopočiatkom všetkého a transcendentnou autoritou a že zároveň je dobrotou a starostlivosťou, ktorá miluje všetky svoje deti.

Ježiš zjavil, že Boh je „Otec“ v mimoriadnom zmysle nie je Otcom iba ako Stvoriteľ, ale je večne Otcom vo vzťahu k svojmu jednorodenému Synovi, ktorý je večne Synom iba vo vzťahu k svojmu Otcovi.

Cirkev nadväzujúc na apoštolskú tradíciu, vyznala v roku 325 na prvom ekumenickom koncile v Nicei, že Syn je „jednej podstaty s Otcom“, t. j., že je s ním jeden Boh.

Ježiš pred svojou Veľkou nocou (Paschou) zvestuje, že pošle „iného Obrancu“, Ducha Svätého. Duch, ktorý pôsobí už od stvorenia a kedysi „hovoril skrze prorokov“, bude teraz s učeníkmi a v nich, aby ich učil a uviedol „do plnej pravdy“. Tak je Duch Svätý zjavený ako iná božská osoba vo vzťahu k Ježišovi a k Otcovi.

Večný pôvod Ducha sa zjavuje v jeho poslaní v čase. Ducha Svätého poslal apoštolom a Cirkvi tak Otec v mene Syna, ako aj Syn osobne, keď sa vrátil k Otcovi. Zoslanie osoby Svätého Ducha po Ježišovom oslávení naplno zjavuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice.

Východná tradícia predovšetkým vyzdvihuje, že Otec je prvotný počiatok vo vzťahu k Duchu. Keď vyznáva, že Duch „vychádza z Otca“, tvrdí, že vychádza z Otca skrze Syna.

Západná tradícia vyzdvihuje predovšetkým spoločenstvo jednej podstaty medzi Otcom a Synom, keď hovorí, že Duch vychádza z Otca i Syna.

Trojica je jedna. Nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách: „Trojicu jednej podstaty.“ Božské osoby si nedelia medzi sebou jediné božstvo, ale každá z nich je celý Boh, „lebo... Otec je to isté, čo Syn, Syn to isté, čo Otec, Otec a Syn sú to isté, čo Duch Svätý, t. j. prirodzenosťou jeden Boh“. „Každá z troch osôb je tou skutočnosťou, čiže božskou podstatou, bytnosťou alebo prirodzenosťou.

Celý Boží poriadok spásy je spoločným dielom troch božských osôb. Veď tak ako má Trojica len jednu a tú istú prirodzenosť, má len jedno a to isté konanie. „Otec, Syn a Duch Svätý nie sú tri princípy stvorenia, ale jeden princíp.“ Každá božská osoba koná spoločné dielo podľa svojej osobnej vlastnosti. A tak Cirkev, pridržiavajúc sa Nového zákona, vyznáva, že je „jeden... Boh a Otec, od ktorého je všetko; a jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého je všetko; a jeden Duch Svätý, v ktorom je všetko“.

Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredné tajomstvo viery a kresťanského života. Iba Boh nám ho môže dať poznať tak, že sa nám zjavuje ako Otec, Syn a Duch Svätý.

„Katolícka viera je v tom, že uctievame jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote a pritom nemiešame osoby ani nerozdeľujeme podstatu: lebo iná je osoba Otca, iná Syna a iná Ducha Svätého; ale jediné je božstvo Otca, Syna a Ducha Svätého“.

Zo všetkých Božích vlastností sa vo Vyznaní viery spomína iba Božia všemohúcnosť: vyznávať ju má veľký význam pre náš život. Veríme, že je univerzálna, lebo Boh, ktorý všetko stvoril, všetko riadi a všetko môže: láskyplná, lebo Boh je náš Otec.

Boh prejavuje svoju všemohúcnosť, keď nás odvracia od našich hriechov a svojou milosťou obnovuje s nami priateľstvo.

Kto neverí, že Božia láska je všemohúca, ako uverí, že nás Otec mohol stvoriť, Syn vykúpiť a Duch Svätý posvätiť?

Stvorenie je základom „všetkých spasiteľných Božích plánov“.

Pravda o stvorení je taká dôležitá pre celý ľudský život, že Boh vo svojej láskavosti chcel zjaviť svojmu ľudu všetko, čo je o tom prospešné vedieť pre spásu.

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“. V týchto prvých slovách Písma sa tvrdia tri veci: Večný Boh dal pôvod všetkému, čo jestvuje mimo neho. On jediný je Stvoriteľ. Všetko, čo jestvuje vyjadrené formulou „nebo a zem“, závisí od toho, ktorý mu dáva bytie.

Boh vo svojej dobrote a svojou všemohúcou silou z úplne slobodného rozhodnutia na počiatku času stvoril z ničoho zároveň obidve stvorenia, duchovné i telesné, nie aby zväčšil svoju blaženosť, ani aby ju nadobudol, ale aby prejavil svoju dokonalosť prostredníctvom dobrot, ktoré udeľuje stvoreniam.

Božia sláva je v tom, že Boh prejavuje a udeľuje svoju dobrotu. Kvôli tomu bol svet stvorený. „On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti“. „Lebo slávou Boha je živý človek a životom človeka je videnie Boha. Veď ak už zjavenie Boha prostredníctvom stvorenia dáva život všetkému, čo žije na zemi, tým viac zjavenie Otca skrze Slovo dáva život tým, ktorí vidia Boha.“

Po stvorení Boh nenecháva svoje stvorenie samo na seba. Nielenže mu dáva bytie a jestvovanie, ale v každom okamihu ho udržiava v „bytí“, dáva mu schopnosť konať a vedie ho k jeho cieľu. Uznať túto úplnú závislosť od Stvoriteľa je prameňom múdrosti a slobody, radosti a dôvery.

Boh chráni a riadi svojou prozreteľnosťou všetko, čo stvoril, ,siaha mocne od jedného konca k druhému a všetko riadi najlepšie‘.

Svedectvo Písma je jednoznačné: starostlivosť Božej prozreteľnosti je konkrétna a bezprostredná, stará sa o všetko, od najmenších vecí až po veľké svetové a dejinné udalosti. Sväté knihy zdôrazňujú absolútnu Božiu moc nad behom udalostí: „Náš Boh je v nebi a stvoril všetko, čo chcel“.

A o Kristovi sa hovorí: „Keď on otvára, nik nezavrie, a keď zatvára, nik neotvorí“. Vidíme, že Duch Svätý, hlavný autor Svätého písma, často pripisuje Bohu určité činy bez toho, žeby spomenul druhotné príčiny. To nie je primitívny „spôsob reči“, ale dôkladný spôsob, ako pripomenúť prvenstvo Boha a jeho absolútnu moc nad dejinami a svetom, a tak vychovávať k dôvere v neho. Modlitba žalmov je veľkou školou tejto dôvery.

Boh je zvrchovaným Pánom svojho plánu. Ale na jeho uskutočňovanie používa aj spolupôsobenie stvorení.

Boh ľuďom dáva aj schopnosť slobodne mať účasť na jeho prozre-teľnosti, keď im zveruje zodpovednú úlohu „podmaniť si“ zem a ovládať ju. Boh takto uschopňuje ľudí, aby boli rozumnými a slobodnými príčinami, aby dopĺňali dielo stvorenia a zdokonaľovali jeho súlad pre svoje dobro a pre dobro blížnych. Ľudia často nevedome spolupracujú s Božou vôľou, no môžu sa aj vedome zapojiť do Božieho plánu svojimi skutkami, svojimi modlitbami, ale aj svojím utrpením. Tak sa naplno stávajú spolupracovníkmi Boha a jeho kráľovstva.

Ak sa všemohúci Boh Otec, Stvoriteľ usporiadaného a dobrého sveta stará o všetky svoje stvorenia, prečo jestvuje zlo? Na túto otázku, takú naliehavú a nevyhnutnú, takú bolestnú a tajomnú, nepostačí nijaká rýchla odpoveď. Odpoveďou na ňu je kresťanská viera ako celok: dobrota stvorenia, tragédia hriechu, trpezlivá láska Boha, ktorý vychádza človeku v ústrety svojimi zmluvami, vykupiteľským vtelením svojho Syna, darom Ducha, zhromaždením Cirkvi, silou sviatostí a povolaním do blaženého života. Slobodné tvory sú pozvané, aby s týmto životom vopred súhlasili, ale môžu ho aj vopred odmietnuť, čo je hrozné tajomstvo.

Prečo Boh nestvoril taký dokonalý svet, aby v ňom nemohlo jestvovať nijaké zlo? Boh by vo svojej nekonečnej moci mohol vždy stvoriť niečo lepšie. Ale vo svojej nekonečnej múdrosti a dobrote chcel slobodne stvoriť svet v stave napredovania k jeho konečnej dokonalosti. V Božom pláne tento vývin prináša so vznikom určitých bytostí zánik iných, s dokonalejším aj menej dokonalé, so zveľaďovaním prírody aj jej ničenie. A tak popri fyzickom dobre jestvuje aj fyzické zlo, až kým stvorenie nedosiahne svoju dokonalosť.

Pevne veríme, že Boh je Pán sveta a dejín. Ale cesty jeho prozre-teľnosti sú nám často neznáme. Iba na konci, keď sa skončí naše čiastočné poznanie, keď budeme vidieť Boha „z tváre do tváre“, budeme úplne poznať cesty, po ktorých Boh priviedol svoje stvorenie aj cez drámy zla a hriechu až k odpočinku tej definitívnej Soboty, pre ktorú stvoril nebo i zem.

Stvorením sveta a človeka Boh vydal prvé a univerzálne svedectvo o svojej všemohúcej láske a o svojej múdrosti, podal prvú zvesť o svojom „dobrotivom pláne“, ktorého cieľom je nové stvorenie v Kristovi.

Hoci sa dielo stvorenia osobitne pripisuje Otcovi, je takisto pravdou viery, že Otec, Syn a Duch Svätý sú jedným a nedeliteľným počiatkom stvorenia.

Boh stvoril svet, aby prejavil a udelil svoju slávu. Sláva, pre ktorú Boh stvoril svoje stvorenia, je v tom, že majú účasť na jeho pravde, dobrote a kráse.

To, že Boh dopúšťa fyzické a morálne zlo, je tajomstvo. Boh ho objas-ňuje skrze svojho Syna Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby zvíťazil nad zlom. Viera nám dáva istotu, že Boh by nedopustil zlo, keby aj z neho napokon nevyvodil dobro cestami, ktoré budeme úplne poznať až vo večnom živote.