Za celých dvetisíc rokov sa neraz pokúšali jednotlivci aj skupiny vytrhnúť Boha z ľudského srdca. Prenasledovali veriacich, usmrcovali kňazov, rúcali chrámy. A predsa nemohli rozvrátiť Cirkev, lebo sám Kristus povedal: „a brány pekelné ju nepremôžu."
   Ako to bolo s gréckokatolíckou cirkvou a jej utrpením, hovorí nasledujúca diplomová práca. Odohrávali sa rôzne tragédie a to nielen kňazov, ale celých gréckokatolíckych rodín. Veľa som počul aj z rozprávania mojich známych o utrpení gréckokatolíckej cirkvi. Keďže som gréckokatolík, rozhodol som sa presvedčiť o hodnovernosti ich rozprávania. Už ako študent prvého ročníka na Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte som si zaumienil, že o Prešovskom sobore budem v piatom ročníku písať diplomovú prácu. Začal som čítať všetky knihy, ktoré aspoň v krátkosti opisovali určitú etapu gréckokatolíckej cirkvi. Keby som tu mal zapísať všetky body, ktoré ma zaujali pri skúmaní príčin a dôsledkov Prešovského soboru, určite by neboli len na niekoľkých stranách. Preto sa budem snažiť vybrať tie najzaujímavejšie a najzákladnejšie fakty, ktoré pôsobili pri rôznych udalostiach gréckokatolíckej cirkvi.
   Nebol by som rád, keby niekto bral moju diplomovú prácu ako vŕtanie sa v tragédii minulosti, alebo akýsi boj proti Pravoslávnej cirkvi. Chcem len napísať pravdu, pravdu o dobe, ktorá nebola všetkým priaznivá.
   Prácu som rozdelil do 10 kapitol, ktoré jednotlivo pojednávajú o rôznych etapách života gréckokatolíkov pred a po Prešovskom sobore. (Ak píšem o Prešovskom sobore, mám tým na mysli Prešovský pravoslávny sobor, a nie Prešovský sobor gréckokatolíckych veriacich a duchovných, ako sa stále - a nesprávne udáva).
   V prvých troch kapitolách som sa zaoberal rozdielmi medzi katolíkmi a pravoslávnymi, aby sa hlbšie pochopila táto práca.
   V štvrtej kapitole som nahliadol za hranice štátu, kde prebiehali obdobné procesy.
   V piatej kapitole zaznamenávam politické pomery v našom štáte voči cirkvi. Tieto politické pomery obohacuje šiesta kapitola s poukázaním na normy z obdobia päťdesiatych rokoch.
   Siedma kapitola pojednáva o Malom a Veľkom sobore a nasledujúce kapitoly sú obdobím po Prešovskom sobore, kde spomínam reakcie kňazov, reakcie cirkvi a štátu v roku 1968. Deviata kapitola nás vovedie do súčasnosti k našim chrámom, ktoré boli dlho prázdne, alebo v nich slúžili pravoslávny kňazi.
   Posledná kapitola je v duchu ekumenizmu a jej realizácií nielen katolíkmi, ale aj pravoslávnymi.

1. Všeobecný úvod

1.1 Pojem pravoslávny, ortodoxný
   Úvodom každej práce je potrebné oboznámiť sa s pojmami, ktoré sa ocitnú v tejto práci. Prvý výraz, ktorý by som chcel vysvetliť je pojem "pravoslávny" alebo "ortodoxný." Proti bludárom na začiatku slobody kresťanstva bolo potrebné stanoviť správne učenie viery. Stalo sa to na I. všeobecnom cirkevnom sneme v Nicei v roku 325. Od toho času cirkevní otcovia obhajovali ortodoxiu čiže pravovernosť, proti herézam. "ORTODOXIA" je od slova "orqoV a dokein , to znamená "správne učiť" a nie od orqoV a doca, čo znamená správna sláva. Odtiaľ je aj názov pravoslávny. Teda "ortodoxný", či "pravoverný", bolo prívlastkom jednej cirkvi ako na východe, tak aj na západe. Až po roku 1054, na východe výrazy "ortodoxia" a "ortodoxný" začali sa používať nie ako "pravoverie" a "pravoverný", ale ako "pravoslávie" a "pravoslávny."

1.2 Odchod pravoslávnej cirkvi od katolicity
   Na malé ozrejmenie je potrebné aspoň trochu osvetliť začiatky nepokojov medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou, spočiatku medzi východom a západom. Chcem len spomenúť akési základné body, z čoho začali spory a aké bolo správanie sa pravoslávnych pri ich neúspechoch.
   Do polovice 11. storočia bola kresťanská cirkev viac - menej jednotná, aj keď rozpory medzi jej východnou a západnou časťou začali už po prenesení hlavného mesta Rímskej ríše z Ríma do Konštantínopolu v roku 330. Od konca 9. storočia sa rozpory prehĺbili. V oblasti dogmatiky sa viedli vášnivé spory o spojenie Filioque. Išlo tu o rozdielnosť názorov, či Duch Svätý pochádza od Otca (ex Patre), ako to hovorilo nicejsko - carihradské vyznanie viery, alebo od Otca a Syna (ex Patre Filoque), ako to vyznával Rím. Ďalším dôvodom sváru bola otázka primátu svätého Petra apoštola a jeho následníkov - rímskych pápežov. K týmto teologickým dišputám sa pridali mocensko - záujmové spory, až v roku 1054 vyústili do rozkolu (schizmy), keď sa rímsky pápež a konštantínopolský patriarcha navzájom dali do kliatby.
   Neskôr bolo viacero pokusov o obnovenie jednoty. Azda najväčší úspech sa dosiahol na Ferrarsko - florentskom koncile v rokoch 1438 - 1439. Avšak pre odpor mníšstva a veriacich východných cirkví Florentská únia (spojenie) trvala veľmi krátko. Potom rímska cirkev i východné cirkvi sa dostali do hlbokej krízy. Protestantská reformácia v 16. storočí oslabila postavenie katolíckej cirkvi. Druhý Rím - Konštantínopol (Carihrad) - centrum pravoslávneho východu - kedysi mohutný a pyšný - sa po páde byzanskej ríše (1453) nachádzal pod osmanskou nadvládou a doslova živoril. Práve vtedy sa zrodila myšlienka o Moskve ako Treťom Ríme. Mních Filofej cárovi Ivanovi III. napísal: "Pamätaj, čuj, bohabojný cár, že všetky kresťanské cárstva sa zišli v Tvojom jedinom, že dva Rímy padli a tretí stojí a štvrtý nebude, Tvoje kresťanské cárstvo sa už iným nedostane." Doktrína o Treťom Ríme sa stala ideologickou základňou pri utváraní moskovského cárstva. Moskovská Rus prevzala byzantské dedičstvo, imperiálnu cirkev, ale Moskva nikdy nenahradila Carihrad, nestala sa Tretím Rímom.
   Reformácia donútila katolícku hierarchiu hľadať východisko z krízy. Podnietila katolícku reformu, ktorej základy sa položili na Tridentskom koncile (1545- 1563). Pomery sa postupne skonsolidovali. Katolícka cirkev zastavila rast protestantského hnutia a sama prešla do protiofenzívy. Začala s nevyhnutným protireformačným ťažením s cieľom svojej obnovy. Pravoslávie podobným ozdravovacím procesom neprešlo, keďže si nepriznalo chyby a nemohlo tak ozdraviť to, čo škodilo im i ostatným. Reformačný a civilizačný vývoj sa tu oneskoroval.

2. Rozdiely v náukách pravoslávnej cirkvi a katolíckej cirkvi
   Cirkev je spojená aj s tými, čo sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu. Veď všetci tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. S pravoslávnymi je toto spoločenstvo také hlboké, "že mu chýba veľmi málo, aby dosiahlo plnosť, ktorá oprávňuje spoločné slávenie Pánovej Eucharistie."
Toto vyjadrenie Pavla VI. chcem teraz doplniť o náuky, ktoré sú rozdielne medzi Katolíckou Cirkvou a Pravoslávnou Cirkvou.

2.1 Filioque
   "Filioque" - z koho vychádza Svätý Duch.
   "Pravoslávna cirkev učí o Svätom Duchu, že "pochádza od Otca," opierajúc sa o slová Ježiša Krista z Jánovho evanjelia: "Keď potom príde ten Utešiteľ...Duch pravdy, ktorý od Otca pochádza, ten bude vydávať svedectvo o mne." (Jn 5,26), ktoré potvrdzujú správnosť učenia o "vychádzaní" Svätého Ducha. Toto učenie zachováva pravoslávna cirkev v ôsmom článku svojho vyznania viery, ktorým je neporušené nicejsko-carihradské vyznanie viery, uznávané všeobecnými cirkevnými koncilmi, ktoré rozhodli, že je neprípustné čokoľvek z vyznania viery vypúšťať, alebo k nemu niečo pridávať "
   Katolícka Cirkev, vyznáva, že Svätý Duch pochádza aj od Otca a zároveň aj od Syna. Apoštolskú vieru, pokiaľ ide o Svätého Ducha, vyznal druhý ekumenický koncil v roku 381 v Carihrade: Veríme" v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca." Cirkev tým uznáva Otca za "prameň a pôvod celého božstva." Večný pôvod Svätého Ducha sa však viaže na večný pôvod Syna: " Veríme, že aj Svätý Duch, ktorý je tretia osoba v Trojici, je jeden a rovnaký Boh s Bohom Otcom i Synom, jednej podstaty a jednej prirodzenosti;...nevolá sa však iba Duchom Otca ani iba Duchom Syna, ale Duchom Otca i Syna zároveň." Krédo Carihradského koncilu vyznáva: "Jemu sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva."
   Výraz Filioque nie je vo Vyznaní viery vyhlásenom roku 381 v Carihrade. Ale svätý pápež Lev Veľký ho podľa starobylej latinskej a alexandrijskej tradície dogmaticky vyznal už v roku 447, teda skôr ako Rím v roku 451 na Chalcedónskom koncile poznal a prijal vyznanie viery v roku 381. Používanie tejto formuly vo Vyznaní viery sa pozvoľna /medzi 8. až 11. storočím/ pripúšťalo v latinskej liturgii.

2.2 Nepoškvrnené Počatie Panny Márie
   Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, " bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy". Archanjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. A skutočne, aby mohla dať slobodný súhlas svojej viery zvestovania svojho poslania, bolo potrebné, aby ju úplne viedla Božia milosť.
   Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, bola vykúpená už od svojho počatia. Dogma o nepoškvrnenom počatí, ktorú v roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX., vyznáva, že: "preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu."
   Nik nemôže namietať proti tejto dogme, že nemá odôvodnenia, lebo už Otcovia východnej tradície nazývajú Božiu Matku "Celá svätá" (grécky Panagia) a oslavujú ju ako "Uchránenú od akejkoľvek škvrny hriechu, akoby Svätým Duchom stvárnenú a utvorenú ako nové stvorenie."

2.3 Odpustky
   Pravoslávna cirkev učí, že žiadny človek, aj keď bol spravodlivý a svätý, nemôže si riadnym kresťanským životom, nábožnosťou a dobrými skutkami získať nadbytočných zásluh u Boha, aby z nich mohlo byť pridané menej nábožným alebo hriešnym ľuďom.
   Katechizmus Katolíckej Cirkvi učí, že: "odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia svojou mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinenia Krista a svätých."
   Odpustky sa získavajú prostredníctvom Cirkvi, ktorá na základe moci zväzovať a rozväzovať, ktorú jej udelil Kristus, zakročuje v prospech kresťana a otvára mu poklad zásluh Ježiša Krista a svätých, aby dostal od Otca milosrdenstiev odpustenie časných trestov, ktoré si zasluhuje za svoje hriechy. Cirkev tým chce kresťanovi nielen prísť na pomoc, ale ho chce aj povzbudiť, aby konal skutky nábožnosti, pokánia a lásky.

2.4 Rímsky pápež a jeho neomylnosť
   Pravoslávna cirkev učí, že jedinou hlavou celej kresťanskej cirkvi je Ježiš Kristus a neuznáva žiadne viditeľné hlavy na zemi. Cirkev kresťanská je telom Krista a všetci jej členovia - i patriarchovia - sú ako kresťania len jej údmi. Tak isto učí, "v zhode s prvokresťanským učením," že nie je na zemi človek bez hriechu, človek, ktorý by nepodliehal chybám a omylom. Všetci ľudia, teda aj biskupi a patriarchovia sa môžu mýliť, a to nielen vo veciach ľudských, ale aj vo veciach viery. Iba celá cirkev Kristova nemôže sa mýliť vo veciach viery vedená Svätým Duchom, Svätým Písmom a všeobecne platným ústnym podaním starokresťanským a ustanoveniami apoštolskými.
Katolícka Cirkev učí, že Kristus ako hlava Cirkvi má na zemi zástupcu v podobe pápeža, ktorý je jeho nástupcom aj zástupcom. Pán urobil skalou svojej Cirkvi jedine Šimona Petra, keď mu odovzdal od nej kľúče (Mt 16, 18-19), a ustanovil ho za pastiera celého stáda (Jn 21, 15-17).
   Je však isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou. Preto pápež je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich. Lebo rímsky pápež má na základe svojho úradu Kristovho zástupcu a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.
   V ďalšej kapitole si všimneme aké množstvo majetku mala Pravoslávna cirkev a koľko veriacich sa hlásilo počas mnohých sčítaní ľudu, aby sme lepšie pochopili o čo išlo pravoslávnym pri našej likvidácii.

3. Porovnanie veriacich a majetkov pred rokom 1950
   Gréckokatolícka cirkev mala zachovaný svoj obrad na Východnom Slovensku už mnohé roky a počet veriacich stále rástol z roka na rok. Svedčia o tom aj záznamy s počtom gréckokatolíkov pri jednotlivých sčítaniach. V Mukačevskej eparchii bolo v roku 1806 okolo 541 963. Ukazovala sa však potreba ustanoviť nové biskupstvo. Cisár najprv v roku 1806 ustanovuje Košický vikariát so sídlom v Prešove.
   22. septembra 1818 prehlasuje pápež Pius VII bulou Relata semper kanonické zriadenie prešovskej eparchie. Územie biskupstva sa rozprestieralo na šiestich úplných župách - Abauj, Borsov, Gemer, Spiš a Turňa. Zo Zemplínskej župy severná časť, t.j. dekanáty: Hostovický, Humenský, Medzilaborecký, Stropkovský a Vranovský. Južný Zemplín ostal i naďalej v mukačevskej eparchii. Na celom území bolo 193 parochií a žilo tam 149 987 veriacich.
   Celkovo V Uhorsku, podľa sčítania ľudu z roku 1893 na územiach obývaných gréckokatolíkmi, rímskokatolíkmi a ortodoxnými-pravoslávnými, bolo celkom:
   458 767 gréckokatolíkov a iba 157 pravoslávnych.
Úradné štatistiky zo sčítania ľudu z roku 1921, 1950, ktoré boli poslednými, kde sa ešte udávalo aj vierovyznanie.

	1921	%	1950	%	1991	%
Gréckokatolíci	193 778	6,46	225 495	6,55	179 623	3,41
Pravoslávni	2879	0,09	7925	0,23	34264	0,65
Počet obyvateľov Slovenska	3 000 870		3 442 317		5 268 935

      V roku 1948 mala Prešovská eparchia 305 645 gréckokatolíkov a 301 svetských kňazov.
   Pravoslávna cirkev vlastnila pred 28. aprílom 1950 len niekoľko chrámov. Svedčí o tom Schematizmus Pravoslávnej cirkvi k roku 1949. Skutočný stav pre Pravoslávnu cirkev k roku 1950 bol nasledovný:
   Murované chrámy : Becherov, Venécia, Vyšný Orlík, Humenné (kaštieľ), Ľutina, Olšinkov, Osadné, Prešov, Svetlice. Celkom teda vlastnili 9 murovaných chrámov.    Drevené chrámy: Krásny Brod, Vagrinec, Hanigovce, Hrabské, Ladomírová, Medvedie, Miľpoš, Stakčín, Čertižné, Jalová, Krajné Čierne, Laborec, Rebrín, ( Je tu spomenutý aj drevený chrám v Košiciach, ale ten bol, pôvodne gréckokatolícky). Drevených chrámov bolo celkove 14.
   Domové modlitebne (modlitebne v domoch): Borov, Bratislava, Vyšná Jablonka, Pčolinné, Čukalovce, Dara. Celkom vlastnili 6 modlitební v domoch.    Podľa Schematizmu gréckokatolíckej cirkvi na rok 1948 vlastnila Gréckokatolícka cirkev 386 murovaných chrámov, 29 drevených a 1 modlitebňu.    Pred zrušením Únie v roku 1950, gréckokatolícka diecéza na Slovensku mala 247 farností a prešovská pravoslávna eparchia 21.

4. Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v okolitých štátoch
   Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu nebola dielom náhody. Bolo to abecedou marxizmu, ktorá hovorila, že proti náboženstvu treba bojovať. Cirkev bola prenasledovaná vo všetkých krajinách, kde zavládol komunistický režim. Z príkladov, ako prebehla likvidácia únií v susedných krajinách vidíme, že sa sledovala akoby jedna modelová situácia, podľa ktorej sa uskutočňovali "dobrovoľné" a "spontánne" návraty gréckokatolíkov do pravoslávia. Môžeme si to všimnúť aj v neskôr prijatom Manifeste z 28.4.1950, kde sa spomína obroda celého ľudstva. Svoj podiel na likvidácií únií však nemali len štátne režimy, nebola to len čisto politická záležitosť, ale, žiaľ, pričinila sa o to i samotná pravoslávna cirkev. Oslavy 500. Výročia autokefality ruskej pravoslávnej cirkvi sa konali 9.-17. júla 1948 v Moskve. Boli to veľkolepé oslavy spojené s poradami. Vyplývajú z nich pre nás nasledujúce poznatky, ktoré hovoria o neláske voči katolíckej cirkvi. Najkompetentnejší orgán pravoslávnych cirkví sa slávnostne a verejne osvedčil proti katolíckej Cirkvi s osobitným dôrazom na cirkev gréckokatolícku. Rokovanie na podujatí 1948 potvrdilo, že tieto tendencie sa presadzujú už od konca vojny, - čím akoby dodatočne schválilo všetky kroky a opatrenia, ktoré sa v tom smere dovtedy urobili. Ba priamo vyzvalo všetkých činiteľov, aby v akcii pokračovali. Ukázalo sa, že sa tým plnia plány mocensko-politických orgánov. Treba dodať, že celý charakter podujatia týmto činiteľom v jednotlivých krajinách pravoslávnu cirkev odporúčal, kým cirkev katolícku, ale najmä gréckokatolícku, označil za nežiadúcu. V každom prípade platí všeobecné konštatovanie, že moskovské oslavy a porady "ležia" na ceste, ktorá doviedla k aprílu - máju 1950.
   Teraz si v podkapitolách pozrieme ako boli likvidovaní gréckokatolíci na Ukrajine, v Rumunsku a na Zakarpatskej Ukrajine. Bude zjavné, že prototyp týchto likvidácií sa neskôr použil aj v Československu.

4.1 Ukrajina
   Druhá svetová vojna a prvé povojnové roky priniesli gréckokotolíckej cirkvi na Ukrajine ťažké, osudové rany. Keď v septembri 1939 obsadili Sovieti západnú Ukrajinu, hneď začali prenasledovať katolíkov, ale zvlásť gréckokatolíkov (uniatov). Arcibiskupa latinského obradu z Ľvova poslali do vyhnanstva. Proti metropolitovi gréckokatolíckej cirkvi grófovi Andrejovi Šeptickému sa neodvážli zasiahnuť, pretože sa obávali reakcie ľudu. Onedlho nato obsadili Ukrajinu Nemci a na chvíľu bol pokoj. Potom sa znovu od Stalingradu vrátili sovietske vojská. V prvých mesiacoch sa Sovieti správali zdržanlivo, chceli vzbudiť dojem, že sa v náboženských otázkach dosiahol nový postoj. Ako to v skutočnosti malo byť, ukázalo sa zakrátko. Vo februári 1945 nastúpil nový pravoslávny patriarcha Alexej a čoskoro po svojej voľbe a inštalácii vyzval gréckokatolíkov, aby sa pripojili k Ruskej pravoslávnej cirkvi. Znovuzjednotenie celej Ukrajiny s Ruskom - podľa slov patriarchu - si vyžadovalo obnovenie náboženskej jednoty: „Zaprisahávam vás, bratia, zlomte okovy, ktoré vás viažu k Vatikánu. Navráťte sa urýchlene do náručia vašej pravej matky - Ruskej pravoslávnej cirkvi." A aby tento návrat bol uľahčený, všetci gréckokatolícki biskupi na západnej Ukrajine boli 11. apríla 1945 zatknutí.
   Kňazské semináre boli zatvorené a študenti teológie odvedení na výkon vojenskej služby. Mnoho profesorov teologickej fakulty z Ľvova a mnoho svetských a rehoľných kňazov zmizlo vo väzeniach. Proti zjednoteniu s pravoslávím sa gréckokatolícky klérus postavil s hrdinským odporom: asi 50% kňazov bolo zatknutých, asi 10% odišlo s vedomím hierarchie včas do exilu, asi 10% sa podarilo v skrytosti zriadiť "tajnú cirkev". Okolo 30% kňazov prešlo pod nátlakom na pravoslávie. Vláda si však našla i medzi kňazmi povoľné nástroje.
   Pod vedením protopresbytera Gabriela Kostelnika (a jej členmi boli tiež generálny vikár drogobyčskej oblasti Michal Melník a gusjatinský dekan Anton Pelvecky) sa utvorila tzv. Centrálna iniciatívna skupina na zjednotenie s pravoslávnou cirkvou. Táto skupina nepredstavovala ani jednu z troch gréckokatolíckych eparchií na západnej Ukrajine (Ľvovskej, stanislavskej a drogobyčskej), aj keď jej všetci traja členovia patrili do eparchie drogobyčskej. Tento Výbor iniciatívy pre znovuzjednotenie Gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávím, ktorý 28. mája 1945 uverejnil dve výzvy. Prvú adresoval gréckokatolíckemu kléru a oznámil im, "že sa ustanovil s vedomím vlády, ktorá v súčasnosti neuznáva na Ukrajine žiadnu inú autoritu ako tento Výbor", a že "politická jednota Ukrajiny vyžaduje aj náboženskú jednotu, čo biskupi nepochopili, a preto nedorástli na svoje úlohy." Druhou výzvou sa obrátil na vládu a vyjadril jej "plnú dôveru" a "prosil o pomoc".
   O prvých krokoch tejto iniciatívnej skupiny hovorí V. Horňak:
   „Už prvý krok iniciatívnej skupiny bol príznačný a celkom charakteristický. Obrátila sa s vyhlásením k Rade ľudových komisárov Ukrajinskej SSR v Kyjeve." Vo vyhlásení sa doslova hovorí: "Kedže sa celý ukrajinský národ spojil do jednotného štátneho celku, potom sa i jeho cirkev musí zjednotiť." Ako odpoveď na toto vyhlásenie prichádza 18. júna 1945 obežník splnomocnenca vlády pre veci pravoslávnej cirkvi P. Chodčenkova (jemu adekvátnu funkciu "povereníka pre veci cirkevné" na Slovensku zastával v 50-tych rokoch Ladislav Holdoš), v ktorom sa hovorí:
- Iniciatívna skupina sa ustanovuje ako jediný cirkevnoadministratívny orgán, ktorý má právo riadiť všetky gréckokatolícke farnosti a realizovať zjednocovanie s ruskou pravoslávnou cirkvou.
- Iniciatívna skupina má právo riešiť všetky otázky gréckokatolíckej cirkvi.
- Iniciatívna skupina je povinná zasielať splnomocnencovi vlády zoznamy mien všetkých dekanov, duchovných a predstaviteľov kláštorov, ktorí odmietajú podporovať iniciatívnu skupinu.
   Je jasné, že tento Chodčenskov obežník vyvracia bežný argument, že Ľvovský sobor bol dielom cirkevnej a nie svetskej vrchnosti. Autor pokračuje vo svojom pohľade: „Napokon, legálni cirkevní predstavitelia gréckokatolíckej cirkvi (metropolita a sedem biskupov) boli už od marca 1945 za mrežami. Aby teda mohol byť sobor aspoň formálne kamuflovaný ako kánonický, boli vo februári 1946 členovia iniciatívnej skupiny prijatí do pravoslávnej cirkvi a patriarchom moskovským a celej Rusi Alexijom povýšení na biskupov. Lenže týmto krokom sa stali vladykovia Michail a Antonij biskupmi pravoslávnymi, nie gréckokatolíckymi, teda od tej chvíle už nemohli gréckokatolícku cirkev zastupovať, nie to ešte rozhodovať o jej likvidácii cestou "samorozpustenia".Verní gréckokatolícki kňazi diecézy Ľvov okamžite poslali protestný list Molotovovi. Žiadali v ňom prepustiť zatknutých biskupov a spolubratov a dôrazne vystúpili proti Výboru a jeho "Výzve". Odvolávali sa pritom na sovietsku ústavu, ktorá zaručuje slobodu svedomia a kultu. Namiesto odpovede vláda o krátky čas vyhlásila, že z jej strany gréckokatolícka cirkev neexistuje. V dňoch 24 a 25. február 1946 vysvätil pravoslávny kyjevský metropolita Antona Pelveckého a Michala Melnika za pravoslávnych biskupov. Nasledujúci mesiac - presnejšie 8.-10. marca zasadala vo Ľvove "Synoda gréckokatolíckej cirkvi". Nebol na nej prítomný žiadny gréckokatolícky biskup. Synoda vyhlásila pripojenie gréckokatolíckej cirkvi k pravoslávnej a druhý deň zasadania prijali Pelvecký a Melnik spolu s pravoslávnymi biskupmi Makáriom z Moskvy a Nestóriom z Mukačeva "odprisahanie latinskej herézy" od 204 kňazov. V ten istý deň sa konala vo ľvovskej katedrále sv. Juraja pod vedením kyjevského pravoslávneho metropolitu slávnostná ďakovná bohoslužba za "znovuzjednotenie s pravoslávnou materskou cirkvou". Obidvaja noví biskupi niesli v procesii cez kostol slávny obraz Bohorodičky, špeciálne prinesený z Kyjeva. V tom čase mala Mukačevská eparchia 461 tisíc veriacich, 281 fár, 354 kňazov, 85 seminaristov, 8 kláštorov a 85 rehoľníkmi. Jej 39-ročný biskup Teodor Romža hrdinsky odporoval všetkým pokusom o zjednotenie gréckokatolíckej cirkvi na Podkarpatskej Rusi s pravoslávím, a tak ho odstránili násilím - zrazilo ho nákladné auto. Pretože na následky zranenia nezomrel, o niekoľko dní ho v nemocnici otrávili. O oficiálnom zlikvidovaní gréckokatolíckej cirkvi bola publikovaná správa v moskovskom patriarchálnom časopise: Gréckokatolícky klérus na Podkarpatskej Rusi v starostlivosti o spásu im zverených duší v prevažnej väčšine prestúpil na pravoslávie. Veriaci ľud spontánne prijal tento návrat do lona materskej cirkvi.

4.2 Rumunsko
   Prenasledovanie katolíkov v Rumunsku sa začalo hneď v povojnových rokoch: V apríli 1948 zrušila nová ústava článkom č. 27 všetky cirkevné školy. 17. júla 1948 vypovedala rumunská vláda konkordát so Svätou Stolicou uzavretý roku 1927. 4. Augusta 1948 bol publikovaný zákon "O všeobecných pravidlách náboženského života", ktorého niektoré state stáli v rozpore s kánonickým právom a ktorý medzi iným zmenšil počet katolíckych diecéz na štyri (dve gréckokatolícke a dve latinského obradu). Koncom septembra 1948 pristúpila vláda ku konkrétnym krokom na likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi. V dňoch 27.- 29. septembra 1948 navštevovali agenti štátnej moci všetkých gréckokatolíckych kňazov a dávali im podpisovať dokument, podľa ktorého mali vyslať svojich spolubratov ako splnomocnencov (dvoch za každú oblasť) na zhromaždenie gréckokatolíckej cirkvi do Cluju. Obsah rokovania z dokumentu nevyplýval celkom jasne, dalo sa iba tušiť, že pôjde o znovuzjednotenie s ortodoxnou cirkvou. Nakoniec podpísalo tento dokument 423 kňazov (t. j. 25% gréckokatolíckeho kléru), čo znamenalo, že na zhromaždenie bolo nominovaných 38 kňazov.
   Tí vraj zastupovali kňazov a všetkých gréckokatolíkov Sedmohradska, Banátu, Krišu a Marmaroša. 3.októbra bol v Bukurešti podpísaný akt o znovuzjednotení transylvánskych bratov s Rumunskou pravoslávnou cirkvou. 1. októbra 1948 bola teda v Cluji pre pravoslávie získaná skupina 38 gréckokatolíckych kňazov. Bol to "Malý sobor". Na ňom bola vydaná výzva k návratu do pravoslávia. Potom 21. októbra 1948 v Albe Júlii bola zorganizovaná veľká verejná manifestácia za návrat do pravoslávia. Bol tu prítomný aj patriarcha a jeho synoda. Táto manifestácia zodpovedala pojmu "Veľký sobor".
   Bolo to zhromaždenie tridsiatich ôsmich kňazov (bez prítomnosti jediného biskupa), ktoré sa nazvalo "Synodou", prestúpilo na pravoslávie 1. októbra práve v deň vyhlásenia Únie. V meste Alba Júlia sa konala slávnosť znovuzjednotenia. Všetci gréckokatolícki biskupi sa v tých dňoch postavili jednoznačne na odpor. Clujský biskup Msgr. Hossu exkomunikoval všetkých účastníkov Synody. Koncom októbra, niekoľko dní po slávnosti v Albe Júlii, boli zatknutí všetci gréckokatolícki biskupi. Hneď nato oznámila vláda v Bukurešti, že gréckokatolícka cirkev prestala existovať a Národné zhromaždenie toto vyhlásenie uzákonilo. Všetky cirkevné zariadenia gréckokatolíckej cirkvi prešli do rúk ortodoxnej cirkvi.

4.3 Zakarpatská Ukrajina
   Ak ideme chronologicky, treťou oblasťou, kde bola gréckokatolícka cirkev likvidovaná, je Zakarpatsko. Najskôr 5. mája 1949 v Užhorode sa uskutočnila porada gréckokatolíckych duchovných, ktorí vyzvali obyvateľstvo k prechodu na pravoslávie. Bol to - "Malý sobor". "Veľký sobor" sa uskutočnil 28. augusta 1949 v Mukačeve na odpustovej manifestácii, na ktorej bol prítomný Makarij, arcibiskup ľvovský a tarnopoľský i mukačevsko-užhorodský, predstaviteľ exarchu Ukrajiny a moskovského patriarchu - a iní. Tesne pred ukončením bohoslužieb predstavený užhorodského katedrálneho chrámu protojerej Irinej Kontratovič vyhlásil celému zhromaždenému ľudu, že týmto dňom (28. august 1949) zakončila svoju existenciu na Zakarpatskej Ukrajine cirkevná únia zakarpatského duchovenstva s Rímom. Ako bolo možné si všimnúť, všetky tieto akcie mali nielen rovnaký cieľ, ale aj prevedenie: spočiatku sa získala malá skupina kňazov, ktorí na "Malom sobore" vyhlásili prinavrátenie sa do pravoslávnej cirkvi a vyzvali ostatných kňazov a veriacich, aby sa k nim pridali. Následne na to sa zorganizoval "Veľký sobor", ktorým gréckokatolícke únie boli zrušené. Tento postup bol uplatnený aj v Československu. Úmyselne používam trpný rod: "boli zrušené" a nie činný: "sa zrušili", pretože - ako to napokon uvidíme aj na udalostiach v Československu- tieto únie nerušili gréckokatolíci sami, ale mocenskopolitické aparáty jednotlivých krajín v spolupráci s pravoslávnou cirkvou a odpadlými (teda už nie gréckokatolíckymi!) kňazmi.