o.Peter Iľko
- 8. Obdobie po Prešovskom „Sobore"
8.1 Obdobie temna 50 - 68
8.1.1 Reakcie kňazov
Na úvod tejto kapitoly si všimneme skutočnosť, ktorá hovorí proti "spontánnosti" akcie P, proti tvrdeniam likvidátorov gréckokatolíckej cirkvi.
Na oficiálnu otázku, postavenú kňazom štátnymi orgánmi v roku 1950, či prestúpia na pravoslávie (či sa zrieknu svojho katolíckeho vierovyznania) z 328 kňazov diecézy
| 1 | Odpovedali negatívne (ostali verní) | 283 kňazi | 86,29% |
|---|---|---|---|
| 2 | Odpovedali kladne: | ||
| a) z rozličných dôvodov | 33 kňazi | 10,06% | |
| b) bez uvedomenia | 12 kňazi | 3,65% |
Z tejto stručnej, ale výstižnej štatistiky vidno, že snahy vysvetľovať tzv. Prešovský sobor ako spontánnu akciu radostného návratu do svätého pravoslávia, boli iba túžbami mocensko - politických orgánov. Teraz sa zapozeráme do osudov kňazov, ktorí sa nechceli radostne a spontánne vrátiť do svätého pravoslávia .
8.1.2 Vysídlenie do Čiech
Gréckokatolícki kňazi, ktorí nesúhlasili s prestupom na pravoslávie, boli alebo internovaní, alebo vyvezení do Čiech do oblastí, ktoré zostali uvoľnené po vysťahovaní sudetských Nemcov. Spočiatku sa im vyhrážali, že ich vyvezú na Sibír, podobne ako sa to praktizovalo v bývalom Sovietskom zväze. Hoci tento argument bol veľmi silný a hoci sa vyhrážali ešte aj tým, že kňazom deti zoberú a dajú ich na komunistickú výchovu, predsa nepodľahli a zostali verní. Mnohí, keď sa dozvedeli, že budú vysťahovaní, "len" do Čiech, padol im kameň zo srdca - zostali totiž ešte v tej istej republike, aj keď mimo pastorácie. Možno povedať, že boli dve skupiny kňazov: tí, ktorí išli do Čiech z väzníc a na zbalenie vecí dostali 24 hodín a tí, ktorí išli do Čiech z farností. O prvej skupine informuje Michal Fitz v knihe Trpké roky, keď píše: „Držať v izolácii gréckokatolíckych kňazov stálo štát nie málo starostí a peňazí. Preto štátne orgány od začiatku hľadali pre seba najvýhodnejšie definitívne riešenie... Vedeli sme, že nás porozhadzujú po českom pohraničí."
Príkazy zo strany štátu pri odchode z väzenia boli prinajmenšom stručné:
„Zbaľte si svoje veci a ešte dnes odcestujete najbližším vlakom k svojej rodine. V priebehu 48 hodín musíte opustiť Slovensko a váš najnovší pobyt bude v obci Hrdly v Čechách, okres Litoměřice. Vagón na naloženie nábytku je pristavený na michalovskej stanici. Tam si vyzdvihnite aj zaplatené cestovné lístky pre šesť osôb." Tam ho zamestnali na poľnohospodárskom družstve - zberal úrodu karfiolu, robil závozníka pri traktoristovi, inokedy bol pomocníkom pri kočišovi, obsluhoval mláťačku, nosil 50 - 60 kg vrecia so šrotom po schodoch niekedy až na druhé poschodie do sýpky.
Prvou skupinou boli teda tí, ktorí išli do Čiech takmer priamo z väzníc. Bola aj druhá skupina kňazov, ktorí zostali ešte istý čas vo svojich farnostiach.
Ako je možné vidieť, nebol to "chlieb s maslom", ale poväčšine ťažká manuálna práca... Tam si gréckokatolícky kňazi získali nové kvalifikácie a pre svoju svedomitosť a spoľahlivosť vo svojich nových zamestnaniach boli hľadanou a vďačnou pracovnou silou...
Akými zamestnaniami prešli v r. 1950 - 1968 gréckokatolícky kňazi, ukazuje nasledujúca tabuľka.
| Robotník v priemysle |
Robotník v poľnohospod. |
Technický úradník |
Admin. úradník |
Inde | Dôchodok | Spolu | |
| Čechy | 106 | 73 | 21 | 19 | 4 | 3 | 226 |
| Západné Slovensko | 13 | 12 | 2 | 3 | 1 | 26 | 57 |
| Spolu | 119 | 85 | 23 | 22 | 5 | 29 | 283 |
8.2 Obdobie rokov 68 - 89
Demokratizačným procesom v roku 1968 začali prenikať pre cirkev lúče nádeje, zvlášť pre Gréckokatolícku cirkev, ktorá bola už osemnásty rok v ilegalite. Nastáva prelom v politickom, spoločenskom, ale i náboženskom živote. Dosť k tomu prispel aj Alexander Dubček, ktorý začal realizovať "socializmus s ľudskou tvárou". V Prahe bol 1.- 5. apríla prijatý Akčný program KSČ, ktorý obsahoval nemarxistické formulácie o úlohe strany a socialistického štátu.
Prvé ešte nesmelé hlasy volajúce po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi sa objavili v ukrajinskej tlači na východnom Slovensku v prvej polovici marca 1968. Tlmočili názory gréckokatolíkov a kultúrno osvetových pracovníkov ukrajinskej národnosti. Tá to robila aj z problému "porímšťovania" a denacionalizácie Rusínov - Ukrajincov. Ukrajinská inteligencia očakávala od návratu Gréckokatolíckej cirkvi zastavenie tohto procesu. Tento prelom v spoločnosti využil aj biskup Vasiľ Hopko, ktorý bol ešte pod policajným dozorom v interačnom tábore - kláštore v Oseku v Čechách. Dňa 19. marca 1968 sa obrátil na Národné zhromaždenie, v ktorom upozornil na situáciu Gréckokatolíckej cirkvi ako dôsledok hrubého porušovania zákonnosti a občianských práv. Veď vláda, ktorej povinnosťou bolo chrániť ústavou zaručené práva, uznala platnosť "Soboru" v roku 1950.
Koncom marca Východoslovenské noviny zverejnili list gréckokatolíckych občanov a kňazov tejto cirkvi, v ktorom zhrnuli požiadavky do štyroch bodov:
1. povedať celú pravdu o roku 1950
2. obnoviť Gréckokatolícku cirkev s biskupstvom a prešetriť zákonnosť procesov s P. P. Gojdičom a V. Hopkom
3. odstrániť donucovacie praktiky bezpečnosti a umožniť každému gréckokatolíkovi slobodne sa vyjadriť o svojej náboženskej príslušnosti
4. cirkev morálne a fakticky odškodniť, rehabilitovať kňazov a ich rodiny, ako aj prenasledovaných a inak poškodených veriacich.
Dňa 10. apríla 1968 sa konala v Košiciach schôdza gréckokatolíckeho duchovenstva za účasti 133 kňazov a rehoľníkov z celého Československa. Na tomto fóre prečítali aj list Ladislava Holdoša, ako svedectvo korunného svedka v nezákonnom postupe štátnych orgánov v roku 1950.
Cieľom stretnutia bolo posúdiť situáciu, zvoliť Akčný výbor a sformovať požiadavky. V prijatej rezolúcii privítali demokratizačný proces, poukázali na nezákonný postup voči Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 a vyhlásili Prešovský "sobor" za neplatný, lebo ho organizovali v rozpore s právnymi a cirkevnými normami. Žiadali, aby štátne orgány vydali vyhlásenie, že Gréckokatolícka cirkev v Československu nie je zrušená a že gréckokatolíci sa môžu slobodne hlásiť k viere svojich otcov.
Po vydaní tejto rezolúcie, začal štát rokovať so zástupcami Pravoslávnej a Gréckokatolíckej cirkvi. Štát očakával od Pravoslávnej cirkvi návrh na riešenie danej situácie. Zástupcovia Pravoslávnej cirkvi protestovali s tým, že gréckokatolíci sa ujímajú chrámov a fár a vyjadrili ochotu rokovať zo zástupcami Gréckokatolíckej cirkvi, ale za základ sa podľa nich mal brať stav terajší, nie pred 28. aprílom 1950.
Pravoslávni činitelia boli ochotní rokovať, ale nemali s kým. Vznikla situácia, v ktorej akoby si obidve cirkvi vymenili miesta v porovnaní s rokom 1950. Bez kompromisov dohoda medzi oboma cirkvami nebola možná, lebo stali na odlišných platformách. Gréckokatolícka cirkev chcela obnoviť pomery zo začiatku roku 1950. Táto požiadavka bola oprávnená a spravodlivá.
Aby situácia bola nejako vyriešená, pokúsil sa povereník Brenčič vyriešiť to po konzultácii s jednotlivými predstaviteľmi oboch cirkvi. Toto riešenie malo päť bodov :
1. Urýchliť rozhodnutie o povolení činnosti Gréckokatolíckej cirkvi. lebo existujúci stav zvyšuje nervozitu v obidvoch cirkvách a napätie medzi veriacimi v obciach.
2. Uznesením vlády zrušiť rozhodnutie bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné, ktorým sa uznala právoplatnosť Prešovského „soboru" z 25. apríla 1950. Súčasne v uznesení vlády konštatovať, že uznesenie „sobora" o likvidácii Únie a návrate uniatov do pravoslávnej cirkvi sa ako právoplatné rozhodnutie týka len tých duchovných a veriacich, ktorí toto rozhodnutie dobrovoľne uznávajú aj v súčasnosti.
3. Udeliť biskupovi V. Hopkovi súhlas vlády na vykonávanie úradu biskupa Gréckokatolíckej cirkvi v ČSSR a umožniť zriadenie Ordinariátu.
4. Vydať vládne nariadenie o hospodárskom zabezpečení gréckokatolíckej cirkvi štátom.
5. Ďalší postup riešiť rokovaniami medzi štátom a Gréckokatolíckym ordinariátom.
Po nepokojoch vo Východoslovenskom kraji, keď sa veriaci zmocňovali svojho majetku, ktorý im pred päťdesiatym rokom patril, sa už vláda musela pustiť do riešenia otázky Gréckokatolíckej cirkvi. Výsledkom bolo uznesenie č. 205 o povolení činnosti Gréckokatolíckej cirkvi a nariadenie vlády č. 70/1968 Zb. o jej hospodárskom zabezpečení štátom. Prijaté to bolo dňa 13. júna 1968.
Prvý § hovorí o tom, že pre hospodárske zabezpečenie Gréckokatolíckej cirkvi štátom platí vládne nariadenie č. 219/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení rímskokatolíckej cirkvi štátom.
Druhý § hovorí: „Majetok, ktorý sa ku dňu začiatku účinnosti tohto nariadenia považuje za majetok pravoslávnej cirkvi v Československu, rozdelí na základe dohody medzi oboma cirkvami, ktorá podlieha schváleniu krajským národným výborom.
Týmto nariadením bola Gréckokatolícka cirkev opäť „zlegalizovaná" po svojom 18 ročnom zlikvidovaní. Od 13. júna 1968 mohli už kňazi verejne účinkovať a ich radosť bola nesmierna a neopakovateľná. Táto radosť však netrvala pridlho. Prišiel 21. august 1968. Tento zabrzdil mnoho, ba hrozilo opätovné likvidovanie Gréckokatolíckej cirkvi. Po tomto dni sa už štát veľmi nestaral do problémov cirkvi, ale ponechal si aj naďalej riadenie duchovných. Kto chcel aktívne pracovať vo farnosti, musel mať štátny súhlas. Dokonca sa musel štátu prispôsobovať aj Vatikán. Kongregácia pre východné cirkvi vo Vatikáne doručila Jánovi Hirkovi dekrét o menovaní za dočasného ordinára s právomocou rezidenčného biskupa. Vatikán sa musel ospravedlniť a po prijatí určitých podmienok Gréckokatolíckou cirkvou vláda v apríli 1969 súhlasila s menovaním Jána Hirku za dočasného ordinára. O tom, že štát nemal záujem o cirkvi svedčí aj fakt, že po smrti biskupa Vasiľa Hopku v roku 1976, neriešili otázku biskupa aj napriek návrhom Vatikánu. Ján Hirka sa stal biskupom až v roku 1990.
Spomenieme tu aj príklad odovzdávania chrámov. Podľa smerníc SNR č.3700/68 z 19.7.1968 o väčšinovej cirkvi, ktorej malo pripadnúť chrám, farská budova, seminár, sa rezidencia vo Svidníku stala väčšinovou cirkvou Gréckokatolícku cirkev. Napriek tomu štátne orgány farskú budovu a jeden z dvoch chrámov pridelili pravoslávnym. Keď sa žiadalo, aby takto postupoval štát aj v otázke Medzilaboriec, kde sú dva chrámy - jeden starší, postavený gréckokatolíkmi, druhý nový postavený pre pravoslávnych po druhej svetovej vojne, - štát nerešpektoval túto žiadosť, hoci bola oprávnená.
Podobné stavy prinavracovania chrámov a farských budov trvali až do roku 1990. O obmedzovaní cirkvi štátom hovorí znova udalosť s ordinárom Jánom Hirkom, ktorého vláda odmietla pustiť v roku 1987 do Ríma na svetovú biskupskú synodu, na ktorú bol pozvaný Svätým otcom.
V otázke pravoslávnych so môžeme všimnúť fakt, že keď pred rokom 1968 mala pravoslávna cirkev vyše 200 kňazov, v roku 1970 ich zostalo len 98. Štvrtina - 53 - požiadal gréckokatolícku cirkev o prijatie do služieb, okolo 40 odišlo do civilného zamestnania, niektorí našli uplatnenie ako kňazi v pravoslávnych farnostiach v českých krajinách.
Katolícka cirkev spolu s inými náboženskými spoločnosťami aj v tomto období znovu trpia kruté a zákerné prenasledovanie, aké ešte naše dejiny do 50 - tych rokov nepoznali. Ale vieme aj to, že Cirkev sa preporodzuje v krvi a utrpení, keď na svojom tele dopĺňa, čo ešte chýba Kristovmu utrpeniu (Kol 1,24). Naša nádej sa opiera o Kristovo prisľúbenie: „Svet vás bude sužovať, ale dúfajte, lebo ja som ho premohol" (Jn 16,33).
9. Obdobie po roku 1989
Rok 1950 môžem nazvať krížovou cestou, ukrižovaním a uložením do hrobu Gréckokatolíckej cirkvi. Rok 1968 sa dá nazvať odvalením kameňa od hrobu Gréckokatolíckej cirkvi. Rok 1990 nazveme vzkriesením Gréckokatolíckej cirkvi.
Vo voľbách v roku 1990 presvedčivo zvíťazila opozícia, ktorá tým preberala zodpovednosť za ďalší vývoj krajiny. Do popredia vystúpila národnostná a sociálna otázka. Uznesenie č. 70/1968 Zb. z 13. júna 1968 nevytvorilo dostatočné predpoklady na nápravu krívd, ktoré postihli gréckokatolíkov v predchádzajúcich troch desaťročiach.
Nový deň pre gréckokatolíkov svitol 29. mája 1990, kedy predsedníctvo Slovenskej národnej rady prijalo zákonné opatrenie č. 211 o usporiadaní majetkových vzťahov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou. Teda až zákonné opatrenie č. 211/1990 Zb. v 3§ oficiálne zrušilo výnos Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952 č. 20285/51 - II/1 o prevode nehnuteľného majetku bývalej Gréckokatolíckej cirkvi. Ďalej § 3 zrušil § 2 a 3 vládneho nariadenia č. 70/1968 Zb. o hospodárskom zabezpečení gréckokatolíckej cirkvi štátom.
Pravoslávna cirkev za pomoci štátu si majetok gréckokatolíckej cirkvi „privlastnila" za jeden deň (výnos Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952 č. 20285/51 - II/1). Je na škodu, že za jeden deň sa tento majetok nemohol vrátiť späť. Svedčia o tom dohody, ktoré museli nasledovať po zákonnom opatrení č. 211/1990 Zb.
Prvá dohoda bola uzavretá dňa 5. mája 1992 na Úrade vlády SR medzi vládou Slovenskej republiky, zastúpenou predsedom vlády SR JUDr. Jánom Čarnogurským a Pravoslávnym arcibiskupským úradom Prešov, zastúpením arcibiskupom Prešovským ThDr. Nikolajom o postupnom odovzdávaní kostolov Gréckokatolíckej cirkvi v Prešove.
Medzi zásadné body dohody patrilo odovzdanie kostolov v 30. obciach do 31. 5. 1992, kostolov v 10. obciach do 30. 6. 1992 a farské budovy, ktoré sú vlastníctvom Gréckokatolíckej cirkvi. Zaujímavé je, že vláda SR má podľa druhého bodu poskytnúť arcibiskupskému úradu pravoslávnej cirkvi mimoriadnu dotáciu vo výške 48,5 mil. Kčs. Dosť aktuálny bol aj 4. bod, ktorý hovoril, že pokiaľ sa do 25. 6. 1992 v niektorej zo 40. obcí kostol neodovzdá, bude pri konečnom zúčtovaní záloha krátená o alikvótny podiel, t.j. o 1,2 mil. Kčs. Bod 7. hovorí, že je potrebné, aby prípadné rozpory v odovzdávaní hnuteľných predmetov definitívne rozhodli predstavitelia obidvoch cirkví. Tieto rozpory totiž nemôžu byť prekážkou včasného odovzdania sakrálnych objektov. V krajnom prípade o spore následne rozhodne súd.
Dodatok k dohode z 5.5.1992 bol podpísaný 30. októbra 1992, medzi predsedom vlády SR Vladimírom Mečiarom a Pravoslávnym arcibiskupským úradom v Prešove, kde je spomenuté doterajšie plnenie tejto dohody ( vrátenie kostolov v 24 obciach).
Dodatok pojednáva o 16 obciach, v ktorých sa kostoly majú odovzdať na základe tohoto dodatku. (Vláda SR uznesením z 13.10.1992 č.777/92, uložila ministrovi financií uvoľniť finančné prostriedky vo výške 18,5 mil. Kčs v prospech Pravoslávneho arcibiskupského úradu v Prešove).
Piaty bod hovorí o termíne odovzdania kostolov, aby sa celá akcia skončila do 30. novembra 1992.
Šiesty bod rozdeľuje zásady a medzi prvú zásadu patrí: „Kostoly sa odovzdávajú vrátane týchto nehnuteľností: oltár, žertveník, lavice, elektrické rozvody s primeraným osvetlením a predmety, ktoré Gréckokatolícka cirkev preukáže, že ich nadobudla do roku 1950. Predmety, ktoré Pravoslávna cirkev nadobudla po roku 1950 si z chrámu zoberie."
Druhá dohoda bola o postupnom odovzdávaní kostolov a farských budov v Slovenskej republike v obciach, patriacich do pravoslávnej michalovskej eparchie, uzavretá dňa 18.2.1993. V tejto dohode sa eparchiálna rada pravoslávnej cirkvi v Michalovciach zaviazala, že štátnej správe odovzdá do 20.3.1993 kostoly v 12 obciach a farské budovy do 31.5.1993. Táto dohoda bola podpísaná medzi predsedom vlády SR Vladimírom Mečiarom, arcibiskupom prešovským a Slovenska Nikolajom a biskupom michalovským Jánom.
Rámcová dohoda prijatá dňom uznesenia vlády SR č. 507/1995 Zb. Táto Rámcová dohoda obšírnejšie rozpisuje povinnosti pre jednotlivé biskupstvá pravoslávnej a gréckokatolíckej cirkvi.
V okrese Humenné majú pravoslávne cirkevné obce uvoľniť 6 farských budov a hnuteľný majetok z chrámu v obci Klenová.
V okrese Svidník v obciach Oľšavka a Veľkrop sa majú uzatvoriť dohody o spoločnom užívaní týchto chrámov na dobu najmenej 1,5 roka.
Ďalšie dva chrámy sa majú vrátiť Gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove. Pravoslávna cirkev vráti v okrese Svidník 3 farské budovy gréckokatolíckej cirkvi.
V okrese Bardejov sa má navrátiť 1 farská budova v obci Váradka.
V okrese Prešov sa vrátia dve farské budovy.
V okrese Stará Ľubovňa sa vráti 1 farská budova a urobí sa dohoda na spoločnom užívaní chrámu pokiaľ pravoslávna cirkev nepostaví nový chrám.
V okrese Spišská Nová Ves sa má vyrovnať vláda SR s Pravoslávnou cirkevnou obcou Slovinky za vrátenie farskej budovy.
V okrese Michalovce v dvoch obciach poskytne vláda SR Gréckokatolíckemu biskupskému úradu v Prešove finančné prostriedky na rekonštrukciu odovzdaných, značne poškodených farských budov. Táto Rámcová dohoda bola podpísaná medzi predsedom vlády SR Vladimírom Mečiarom, diecéznym biskupom gréckokatolíckej cirkvi Jánom Hirkom a arcibiskupom prešovským a Slovenska Nikolajom.
Aj napriek týmto dohodám neboli do roku 2000 vyriešené chrámy v 5 obciach.
Murované chrámy: Klenová, Ruska Volová
Drevené chrámy: Ruský Potok, Váratka, Hutka.
V Bratislave 20.decembra 2000 bolo podpísané slávnostné vyhlásenie o ukončení vysporiadania majetkových vzťahov medzi Gréckokatolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou v zmysle zákonného opatrenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 211/1990 Zb. Toto vyhlásenie bolo podpísané medzi: Pravoslávnou cirkvou, zastúpenou Nikolajom, arcibiskupom prešovským, metropolitom českých krajín a Slovenska a Jánom, biskupom michalovským, Gréckokatolíckou cirkvou, zastúpenou prešovským diecéznym biskupom Mons. Jánom Hirkom a košickým apoštolským exarchom - biskupom, Mons. Milanom Chauturom a vládou Slovenskej republiky, zastúpenou predsedom vlády SR, p. Mikulášom Dzurindom.
Článok 4 hovorí o základe tohto vyhlásenia:
„Pravoslávna cirkev a Gréckokatolícka cirkev sa zaväzujú, že po splnení obsahu článku 2 tejto dohody nebudú požadovať ďalšie finančné prostriedky od vlády SR v súvislosti so zákonným opatrením Predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb., zdržia sa právnych úkonov smerujúcich k vymáhaniu finančných prostriedkov od druhej cirkvi, zastavia prebiehajúce súdne konania vo veciach majetkoprávneho vysporiadania v zmysle zákonného opatrenia Predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb., v ktorých sú navrhovateľmi a nepožiadajú ani o exekúciu už právoplatných a vykonateľných rozsudkov."
Verme, že aj toto vyhlásenie napomôže k hlbšiemu dialógu na poli ekumenickom medzi pravoslávnou a gréckokatolíckou cirkvou. Preto sa v ďalšej kapitole zamyslíme nad ekumenizmom a jeho realizácii v dnešnej dobe.
10. Je reálny ekumenizmus?
V dnešnej dobe sa v Cirkvi často skloňuje slovo ekumenizmus. V slovníku cudzích slov je vysvetlenie tohoto slova jednoducho: „hnutie cirkví, ktoré chce zjednotiť všetky cirkvi sveta." Je to správne vysvetlenie, lebo sám Kristus sa modlil, aby sme všetci boli jedno (Jn 17,21). Na tomto hnutí za jednotu, ktoré sa menuje ekumenickým hnutím, sa zúčastňujú tí, čo vzývajú trojjediného Boha a uznávajú Ježiša za Pána a Spasiteľa, a to nielen jednotlivci ako takí, ale aj združení v spoločenstvách, v ktorých počúvali evanjelium a ktoré títo jednotlivci nazývajú cirkvou svojou a Božou. Avšak takmer všetci, hoci rozličným spôsobom, túžia po jednej a viditeľne Božej cirkvi, naozaj všeobecnej a poslanej do celého sveta, aby sa svet obrátil k evanjeliu a tak sa spasil na Božiu slávu.
Toto ekumenické hnutie je Božia milosť, ktorú Otec daroval ako odpoveď na Ježišovu modlitbu - „aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a jas v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal"(Jn 17,21)a na prosebné modlitby Cirkvi, inšpirované Svätým Duchom.
Katolícka cirkev vie, že vďaka podpore, ktorú jej poskytuje Svätý Duch, nemôžu slabosti, priemernosti, hriechy a niekedy aj zrady niektorých jej synov a dcér zničiť to, čo jej Boh vlial pre Boží plán milosti.
Okrem toho, mnohé prvky posväcovania a pravdy jestvujú aj mimo viditeľných hraníc Katolíckej cirkvi: písané Božie slovo, život milosti, viera, nádej a láska a iné vnútorné dary Svätého Ducha, ako aj viditeľné prvky. Kristov Duch používa tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá ako prostriedky spásy. Účinnosť týchto prostriedkov pochádza z plnosti milosti a pravdy, ktorú Kristus zveril Katolíckej cirkvi. Všetky tieto dobrá pochádzajú od Krista a vedú k nemu a samy podnecujú ku katolíckej jednote.
Svätý otec Ján Pavol II. v encyklike Ut unum sint spomína zrady niektorých jej synov a dcér. Mohli by sme takými nazvať aj niektorých predstaviteľov Pravoslávnej cirkvi ktorí vo svojich knihách píšuveci, ktoré nie sú priaznivé na lepšie budovanie ekumenizmu: „Pravoslávna cirkev na Slovensku k návšteve pápeža Jána Pavla II. zaujala rezervované stanovisko. Tento svoj postoj prezentovala neúčasťou na stretnutí s pápežom, pretože hoci vystupuje ako posol porozumenia a lásky medzi národmi, vo vzťahu k pravosláviu Vatikán pôsobí záporným smerovaním. Konkrétne sa to prejavilo aj pri dodržaní Rámcovej dohody. Uniátske biskupstvo v Prešove v plnom rozsahu nedodržalo Rámcovú dohodu, II. všeobecné ustanovenia bod 4. str. 11 a ďalej si súdnou cestou vymáhalo hnuteľné veci, za ktoré im ako náhradu štát už vyplatil finančnú čiastku vo výške 18,9 milióna Sk. Zápornú úlohu zohral v tejto oblasti aj splnomocnenec vlády, ktorý okresným súdom adresoval list. V ňom boli špecifikované hnuteľnosti, ktoré si aj napriek podpísaniu Rámcovej dohody môže uniátskej biskupstvo v Prešove súdne vymáhať od pravoslávnych cirkevných obcí. Táto skúsenosť nás utvrdila v presvedčení, že sme odmietnutím účasti na stretnutí s pápežom konali správne. Pravoslávna cirkev je proti falošnému ekumenizmu. Vzťahy s Rímom považujeme za falošný ekumenizmus z toho dôvodu, že absentuje v nich kresťanská láska a volá sa po spravodlivosti."
Ekumenizmus nie je len akési slovo, ekumenizmus je špiritualita: „pretože ekumenizmus so všetkými svojimi ľudskými a morálnymi požiadavkami je tak hlboko zakorenený v tajomnom pôsobení Otcovej prozreteľnosti skrze Syna a vo Svätom Duchu siaha až do hĺbok kresťanskej spirituality".
Na internetovej stránke pravoslávnej cirkvi nájdeme článok, ktorý návštevu Svätého otca Jána Pavla II. chápe ako inváziu katolíckej cirkvi a akési zlikvidovanie „historického územia Ruskej Pravoslávnej Cirkvi." Vypisuje sa tu množstvo chýb, ktoré Vatikán urobil voči ich cirkvi. Tento článok mi pripadá akoby oni neurobili doteraz žiadnu chybu a Katolícka cirkev je vinníkom v prvej osobe. Podobné vyjadrenia určite nenapomôžu k lepšiemu formovaniu vzťahov, ak nevychádzajú z obidvoch strán. Svätý otec Ján Pavol II. 31. júna 1991 v liste adresovanom všetkým biskupom európskeho kontinentu potvrdil, že dialóg je najvhodnejším nástrojom na vyriešenie nedorozumení v duchu spravodlivosti, lásky a odpustenia.
Na tejto ekumenickej ceste bude ešte nutné prekonať mnoho neľahkých prekážok, ale vedomie naplnenia Pánovej vôle a osobitná pomoc jeho Ducha budú zaiste schopné dodať potrebných síl všetkým ľuďom dobrej vôle zainteresovaným do tejto činnosti.
Záver
Spomínané roky a udalosti boli pre gréckokatolíkov zaťažkávacou skúškou. Obstáli v nej dobre. Pred svetom sa vzdali, ale v Božích očiach vyhrali, lebo hodnoty pre ktoré trpeli považovali za väčšie ako to, čo im svet ponúkal.
A v samotnom závere chcú s pravoslávnymi nadviazať kontakt bratstva podľa slov, ktoré Kristus hovorí: „aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a jas v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal"(Jn 17,21) Nech tieto slová odteraz pôsobia v každom z nás, aby sme pochopili hlbokú mystiku Boha, ktorá sa ukázala aj v ťažkých obdobiach.
Touto prácou chcem prispieť do knižnice nášho kňazského seminára, aby si niekto pokiaľ bude mať záujem preštudoval skrátené obdobie dlhého utrpenia Gréckokatolíckej cirkvi.
V prvom rade chcem poďakovať Bohu, že mi dal silu pri spracovávaní materiálov k tejto diplomovej práci. Ďalej by som rád poďakoval pánovi JUDr. Františkovi Pavlovskému, ktorý bol mojou veľkou oporou pri písaní.
Na koniec ďakujem všetkým, ktorý mi pomohli pri realizovaní tejto diplomovej práce.
Bibliografia
I. Pramene
A. RUKOPISY
ARCHÍV GRÉCKOKATOLÍCKEHO BISKUPSTVA V PREŠOVE
KALENDÁRE
KALENDÁR GRÉCKOKATOLÍKOV 1969, 150-rokov Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva 1818-1968, Prešov 1969.
SCHEMATIZMY
Schematizmus gréckokatolíckeho prešovského biskupstva 1948. Prešov 1948.
II. Knihy
DIREKTÓRIUM NA VYKONÁVANIE PRINCÍPOV A NORIEM O EKUMENIZME.: Trnava Spolok Svätého Vojtecha 1994.
DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU. Zvon Praha 1995.
ĎURICA, M.: Dejiny Slovenska a Slovákov, SPN Bratislava 1995.
FEDOR, M.: Z dejín gréckokatolíckej Cirkvi v Československu 1945-máj 1950. Byzant Košice 1993.
FITZ, M.: Trpké roky. Byzant Košice 1993.
HORGAJ, Š - PRUŽINSKÝ, Š.: Pravoslávna cirkev na Slovensku v 19 a 20 storočí. Prešov 1998.
JÁN PAVOL II.: Ut unum sint, Spolok svätého Vojtecha Trnava 1996.
KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI.: Spolok Svätého Vojtecha Trnava 1999.
KAPLAN, K.: Stát a církev v Českoslovesnku 1948-53, Brno-dodatek 1993.
MASTILIAK, J.: Hrsť spomienok. Otcovia redemptoristi Michalovce 1992.
MIKLOŠKO, F.: Nebudete ich môcť rozvrátiť. Archa Bratislava 1991.
MOLČÁNYI, I.: Gréckokatolícka cirkev v päťdesiatych rokoch a svedectvo jedného z kňazov. Prešov 1998 (diplomová práca).
PEŠEK, J- BARNOVSKÝ, M., Štatná moc a cirkev na Slovensku 1948-1953. Veda Bratislava 1997.
PEŠEK, J.- BARNOVSKÝ, M.: Cirkvi na Slovensku v rokoch 1953-1970. Veda Bratislava 1999.
PEKAR, A.: Narysy istoriji cerkvi Zakarpattja. Rím 1967.
POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov 1999.
SABOL, S.: Golgota greko-katolyckoji cerkvy v Čechoslovačyni. Rím 1978.
SEMAN, J.: Gréckokatolícku cirkev v Československu likvidovali, neboli však v stave ju zničiť. /Pripravovaný titul/, Únia s Rímom, Prešov 1995.
SEMAN, J.: A znova žijeme. Spolok Petra Pavla Gojdiča Prešov 1997.
SZÉKELY, G - MESÁROŠ, A.: Gréckokatolíci na Slovensku. Košice 1997.
ŠMÁLIK, Š.: Veľký štyridsaťročný pôst Cirkvi na Slovensku. Bratislava 1995.
ŠTURÁK, P.: Dejiny gréckokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1945 - 1989. Prešov 1999.
VAŠKO, V.: Neumlčená - kronika katolícke Cirkve v Československu po 2. sv. válce. Brno /dodatok/ 1993.
VNUK, F. : Pokus o schizmu a iné proticirkevné opatrenia v rokoch 1949 - 1950. Ústav dejín kresťanstva na Slovensku, Bratislava 1996.
ZOSTALI VERNÍ - Osudy gréckokatolíckych kňazov, Košice 2000.
Peter Iľko
3